HRNČIARSKE MÚZEUM BREHY

Tradičné hrnčiarstvo

Múzeum

Hrnčiarske tradície na Slovensku

Počiatky hrnčiarskej výroby na našom území siahajú do neolitu.

Rozvoj hrnčiarstva a jeho osamostatnenie ako remesla, súvisí s použitím rýchlo rotujúceho kruhu v 12. – 13. storočí. Najstarší písomný doklad o hrnčiarstve je z roku 1416. Prvý hrnčiarsky cech na Slovensku vznikol v Bardejove roku 1475. Podmienkou na vznik a rozvoj hrnčiarstva bol dostatok kvalitnej hliny. Rozkvet hrnčiarstva na Slovensku súvisel so životom, s prácou a praktickými potrebami vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu. Najjednoduchšia bola výroba čierneho riadu vypaľovaného v poľných peciach. Základné výrobné nástroje – hrnčiarska pec a hrnčiarsky kruh– prešli zložitým vývojom.

Najznámejšími lokalitami v 19. storočí boli Modra, Brehy, Ľubietová, Beluj, Trstená, Hybe, Halič, Šivetice, Prihradzany, Licince, Meliata, Držkovce, Hrnčiarske Zalužany, Pozdišovce, Snina, Sabinov, Bardejov, Prešov, Levoča. Z technických skúseností a remeselnej zručnosti hrnčiarov čerpali aj pracovné zdroje manufaktúr na výrobu kameninového riadu. Vzory druhov riadu čerpali z čínskeho porcelánu a neskôr európskych porcelánok v holandských Delfách a v nemeckom Meisene. Najznámejšie manufaktúry boli v Holíči, Muráni, Kremnici, Rožňave, Košiciach, Prešove, Spišskej Novej Vsi. Hrnčiarska výroba bola na Slovensku pôvodne rozložená rovnomerne na celom území. Vyznačovala sa pestrosťou sortimentu a najmä výzdoby – v technikách, motívoch i farebnosti. Z tohto bohatstva čerpá súčasná hrnčiarska výroba, ktorá okrem tradičných predlôh zahŕňa výrobky viac alebo menej inšpirované pôvodnými prvkami. Pre majoliku sa používa aj označenie fajansa. Jej výroba sa pôvodne sústreďovala na západnom Slovensku a súčasná produkcia nadväzuje na tradície práve tejto oblasti. Znalosť výroby majoliky priniesli na Slovensko habáni – novokrstenci v 16. storočí, ktorí sa vysťahovávali z južného Nemecka, Švajčiarska a Holandska a usadzovali sa aj na našom území.

Postupný úpadok hrnčiarskeho remesla nastal v priebehu druhej polovice 19. storočia v súvislosti s rozvojom mechanizovanej výroby keramiky a s uplatňovaním nových materiálov.

 

Hrnčiarstvo v Brehoch

Obyvatelia osady Brehy sa od jej založenie zaoberali baníctvom, ktoré bolo súčasťou banskej ťažby v Novej Bani a v Banskej Štiavnici. Okolie osady bolo chudobné na úrodnú poľnohospodársku pôdu, preto ďalším zdrojom obživy obyvateľov bolo povozníctvo a práca v lesoch. Práve úpadok banskej činnosti v lokalite ich nútil zaoberať sa remeslami.

Najrozšírenejším remeslom Brežanov bolo hrnčiarstvo.

Najstarší záznam, pochádzajúci z roku 1692, vytvoril novobanský farár Kristián Imrich Karas, ktorý zachytáva súpis obyvateľov Novej Bane a jej poddanskej obce Brehy. Hovorí sa v ňom, že na Brehoch bolo 31 rodín s 214 obyvateľmi, z toho boli 3 hrnčiari a jeden hrnčiarsky učeň.

Hrnčiarstvo sa stalo výnosnejšie ako baníctvo a tak vznikla v osobitná sociálna skupina – hrnčiari. Hrnčiarstvo sa dedilo z otca na syna. Rodina Fialovcov traduje toto remeslo od konca 17. storočia. V 18.storočí sa stáva hrnčiarstvo hlavným zamestnaním obyvateľov Brehov. Daňový súpis Tekovskej župy z konca 18.storočia zaznamenáva vyše 70 hrnčiarov,. Tí mali pomerne dobré podmienky v lokalitách Slatiny a Babinej , kde sa nachádzala čierna a tuhá hlina vhodná na výrobu hlineného riadu a dostatok dreva na výpal v okolitých lesoch.

Brežskí hrnčiari sa zameriavali na výrobu jednoduchého úžitkového riadu. Neboli vyučení remeslu, nevlastnili výučné listy. Aj keď nemali nijakú remeselnícku kvalifikáciu, svojimi výrobkami nezaostávali. Dokonca konkurovali aj samotnému Pukancu.

Brežské hrnčiarstvo sa radí do ľudového hrnčiarstva. Podobný ráz malo aj hrnčiarstvo v Pozdyšovciach, Gemeri, Novorade a Honte.

Spočiatku predávali hrnčiari svoje výrobky na jarmokoch a trhoch v okolitých mestách. Tu sa však stretali so silnou konkurenciou hrnčiarov z blízkeho okolia, ale aj z okolia Banskej Štiavnice. A tak hľadali nové trhy v lokalitách, kde nebolo hrnčiarstvo tak rozvinuté. Tu dostávali príležitosť miestni povozníci, ktorí hlinený riad nevyrábali, ale kupovali ho od majstrov hrnčiarov a chodili ho predávať. Takto vznikla spolupráca medzi hrnčiarskymi majstrami a povozníkmi.

Neskôr si každý povozník vopred zabezpečil riad u hrnčiara, dohodli sa na cene, zaplatil zálohu a po návrate vyrovnal dlh.

V lokalite Slatiny sa nachádzala dobrá hrnčiarska hlina. Tu ju kopali majstri hrnčiari, alebo nimi najatí pomocníci. Hrnčiarsku hlinu dovážali aj z Rudna nad Hronom. Keď hlinu majster hrnčiar doviezol domov, uložili ju do drevenej ohrady. Poliali ju vodou, zakryli handrami a hlina stála 2-3 mesiace. Hlina musela byť tvárna a rovnorodá, bez kamienkov, korienkov, stebiel trávy a slamy. Aby neboli v hline žiadne hrčky, bolo ju treba premlieť na mlyne na hlinu. Potom dobre spracovanú a premiesenú hlinu upravil hrnčiarsky majster do bochníkov, z ktorých potom na hrnčiarskom kruhu vyrábal jednotlivé druhy riadu. Vyžadovalo to zručnosť a predstavivosť. Hotové výrobky kládol majster na pripravenú dosku. Po prirobení ucha na mierne zaschnutom riade, sa tento sušil v tieni dva až tri týždne. Počas sušenia ho bolo treba prevracať, zahladiť, začistiť. Presušené nádoby maľovali bielou hlinkou. Charakteristickým znakom bol maľovaný dekor 3-5 pásikov, nanášaných štetcom pri ústí nádoby. Spodná časť dekoru bola orámovaná vlnovkou. Veľmi častým vzorom bol jednofarebný tulipán alebo trojkvet, ktorý bol vytvorený otlačkami prsta a vysoká, niekedy prečiarknutá vlnovka. Na maľovanie lístkov, ktoré prizdobovali bodkami, používali štetec, Základnou farbou bola tmavohnedá farba, ktorou maľovali lístky, stvôl kvietkov a ich kruhovú časť. Ostatné zdobili bledohnedou farbou. Taniere často dekorovali motívmi vtáčikov.

Brežskí hrnčiari, na najstaršej čiernej keramike, dekorovali výrobky iba rytými pásikmi. Pri zdobení svadobného riadu používali plastické dekory.

Vysušený, vymaľovaný hlinený riad uložil hrnčiar do predohriatej hrnčiarskej pece tak, aby ho tam vošlo čo najviac. V peci sa kúrilo drevom, ktoré muselo byť suché. Mokré drevo spôsobilo popukanie riadu.. Vypaľovanie v peci trvalo 10-12 hodín.

Na Brehoch stavali milierové homoľovité pece so stúpajúcim plameňom. Nie každý hrnčiar vlastnil hrnčiarsku pec. Ešte v prvej polovici 20. storočia boli v obci 3 pece, postavené na obecnom pozemku. Jedna z nich stála na dolnom konci obce, druhá v strede obce nad potokom a tretia na Močarine. Vlastné pece mali Peter Šlauka, Štefan Fiala, Jozef Brodziansky, Pavel Jakubík, Ján Kalinka, Ján Jakubík st., Jozef Čakloš, Ján Čakloš, Ján Krovina a Ľudevít Kohl, ktorého pec je jediná funkčná dodnes zachovaná . Ďalší hrnčiarski majstri z tohto obdobia boli Michal Šlauka, Jozef Vrška, Ján Brodziansky, Juraj Vrška, Michal Greguš, Peter Lalka, Ján Obrcian, Jozef Klonga a Michal Beluský.

 

Po roku 1945, v dôsledku rozvoja priemyslu na Slovensku, je hlinený riad vytláčaný z trhu aj na dedinách. Nastáva útlm vo výrobe a postupne zánik hrnčiarstva na Slovensku. Starí majstri vymierajú, remeslu sa nik nepriúča. Posledným „brežským“ hrnčiarom je Ján Fiala, syn Štefana Fialu.

Ľudové hrnčiarstvo v Brehoch významne ovplyvňovalo spoločenský a sociálny život obyvateľov. Takmer tri storočia bolo ich hlavným zdrojom obživy.

Z tohto obdobia zostali dve hrnčiarske pece ( u Fialov a u Kohlov), pracovné náradie a niekoľko kusov hlineného riadu.